kategórie:
Názov: VKAbov - vrchol 8 - Tri chotáre
Dňa: 02.03.2021
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1022900.jpg P1022967.jpg

Popis akcie: 

Tri chotáre sa nachádzajú priamo na hranici s Maďarskom v trochu turisticky neštandardnom prostredí - vlastne uprostred polí, prekladaných pásmi krovín zložených najmä z trniek, černíc a iných bikerom nepriateľských drevín. Preto sme sa rozhodli prejsť trasu ešte aj na jar, aby sme prípadne účastníkom navrhli bezpečnejšiu trasu priamo po asfaltke.

Cestu si skracujem vláčikom o 10:08 do Veľkej Idy, tých možno 80 km z KE do KE by som asi na začiatok sezóny nedala. Z Idy do Čečejoviec to bude veľmi priateľských asi 45 km. Stanica v Ide sa nachádza vlastne na smetisku - všade sa tmolia tuláci a prehrabujú sa v kopách odpadu. Radšej rýchlo zdrhám. Cesta do Perína je pomerne príjemná - rovná, s hladkým asfaltom a môžem sledovať ako sa približujem k pohraničnému hrebeňu. V Períne prudko odbočujem doprava a teraz už popod hrebeň míňam Chým, Vyšný Lánec i Nižný Lánec. Tu spozorniem, čoskoro bude odbočka. Prejdem cez most a tu odbočuje doľava pekná široká, dobre spevnená cesta. Moje prvotné nadšenie hneď schladí veľká mláka cez celú cestu - je ale taká romantická, so stromom nakloneným na okraji cesty, že si ju odfotím. Cesta je dosť blatná, ale dá sa pekne okrajom prejsť. Ani sa nenazdám a som pri rybníku. Je tu aj auto vodárov, nejaká pracovníčka je zrejme na kontrole. Tak si trošku všeobecne pokecáme, pýta sa, kam idem v tom blate, tak jej poviem pár slov o korune. Obdivujem ostrovček na rybníku, pani mi hovorí, že ho tam nechali zámerne, aby malo vtáctvo kam pristáť. Rybník sa už roztápa, len na tienistých miestach pri brehoch je ešte hrubý ľad. Od rybníka začínam poriadne stúpať. Na jednom mieste - asi tak 50 m dlhom musím aj zosadnúť - nakopilo sa tu veľa vody, ktorá steká z lúky asi po roztopení snehu. Môj ojazdený zadný plášť zvesela prešmykuje a ja točím naprázdno. Za zákrutou je to už lepšie, cesta stúpa a dostávam sa nad stekajúcu vodu. Čím som vyššie, tým častejšie sa zastavujem - nielen preto, že sa potrebujem v stúpaní vydýchať, hlavne preto, že výhľady naspäť sú úžasné a s každým nastúpaným metrom sa menia. Aj dumám, či by nebolo lepšie poslať vrchárov tadiaľto nadol - ale ako ich poznám, kým by si uvedomili, že je tu nejaký výhľad, boli by pod kopcom, lebo kto by si neužil takýto parádny zjazdík? 

Tesne pred výjazdom na hrebeňovú asfaltku je na pravej strane pri ceste triangulačná tyč - kóta s názvom Magura (niečo viac ako 300 m). Konečne som na asfaltke.Odbočujem doľava a hneď aj poriadne šliapnem do pedálov - ojojoj, keď mi kusy lepkavého blata ošvácajú volant, okuliare a takmer aj zuby, ihneď spomalím a opatrne pedálujem len tak rýchlo, aby blato z kolies uskakovalo len do prijateľnej výšky. Aj z tejto cesty, ktorá vlastne vedie už po maďarskom území, asi 2 m od hraničnej čiary, sú pekné výhľady na slovenskú stranu. Na Tri chotáre ešte pár metrov nastúpam. Keď sa cesta prudko skrúca doprava a na strome je podivná drevená smerovka, som temer na mieste - ešte asi 20 m v lese a dostávam sa k stromu s hrdou tabuľkou Tri chotáre. Len kúsok od stromu je hraničký stĺpik s kilometrickým číslom 19,0.

Výhľad nie je žiadny, všade naokolo sú plané krovinaté dreviny, tak len povinná fotka a vraciam sa na cestu. Už len pohodovo bicyklujem naspäť, okukujem po ľavej strane krásne jabloňové sady na maďarskej strane - chodievame sem na jeseň na samozber, majú tu výborné a krásne jabĺčka. Prechádzam okolo cesty, ktorou som prišla a pokračujem po asfaltke. K bývalej rozhľadni, dnes veži telekomunikačných operátorov sa ani nedostanem, sú tu také mláky, že vyzerá ako na ostrove. Nad Buzicou vidím názorný príklad, ako sa porušuje zákaz prekročenia hranice - betónové preklady cez cestu znamenajú, že mladá rodinka odparkuje na parkovisku na maďarskej strane, prejde sa pešo 20 m a tam ich čaká druhé auto so slovenskou ŠPZ, ktorým zvesela pokračujú do slovenského vnútrozemia. 

Klesanie je tu teda statočné, hore by som ísť nechcela. Nepúšťam si to naplno, nechcem obehnúť bielu sochu, ktorá tu niekde stojí - aha, už ju vidím, ideálne miesto na piknik. Vlak o 13:09 z Čečejoviec už nestihnem, tak mám 2 hodiny času. Chcem zaparkovať na peknom svetlozelenom trávniku, ale vykľuje sa z neho podmočené miesto, kde mi pod nohami žblnkoce niekoľkocentimetrová hĺbka - nevadí, preventívne som si obula 3/4 staré vibramky, tak som ako obojživelník. Sadám, si teda až hore pod sochu, tam je ako-tak sucho a nádherný pohľad na serpentínu cesty.

V prudkom zjazde z Buzice pod kopec zmrznem ako cencúľ - no neobliekla som bundu, tak mi treba. Pokračujem smer Moldava ešte stále akože na vlak do Čečejoviec. Monotónna rovná cesta zamestnáva len nohy, tak hlava vymýšľa sprostosti - prepočítava, že veď kým budem čakať na vlak, tak cez Bukovec som aj doma. Hlava vymyslela a nohy vykonali - odbočujem na Komárovce, prechádzam cez Veľkú Idu a pokračujem na Šacu. Sú práve 2 hodiny, zamestnanci štartujú autá a zdrhajú z US Steel domov - jedno auto za druhým, dostávam sa odrazu do hustej premávky. Čaká ma prejazd Šacou, nečakane dlhý prejazd do Malej Idy. Odtiaľto to už poznám, tak rýchlo vybehnem na hrádzu Bukovca. Potrebujem pauzu, chcem odbočiť na hrádzu, ale únava už asi pracuje - nezmestím sa pomedzi betónové preklady, ťuknem kolesom o betón a už aj ladným kotrmelcom letím z biku za panely... našťastie tu nikto nie je, tak sa nemusím prepadnúť od hanby. A môj bike si pokojne stojí medzi prekladmi, ani sa nehne, ani dvíhať ho netreba. Na hrádzi zlikvidujem celý jedlý zvyšok batoha. Keby nebolo toho ľadu uprostred, človek by normálne rozmýšľal nad tým, že do tej čistučkej vody vlezie.

Posilnenie pomohlo, na Bašku vyletím ako vystrelená a už sa aj predháňam s autami dolu kopcom - ale čoby, neverte mi, idem vzorne brzdiac v zákrutách s vlhkým asfaltom, veď už sa mi netreba nikam ponáhľať. Tak či tak, budem v Košiciach skôr ako vlak - síce len o 4-5 minút, ale aj to sa počíta....  

Obrázok používateľa Telíčkovci

Nie Trihotare? :)

Telíčkovci