kategórie:
Názov: Zbojnícka chata - sneh, teplo a na motívy rozprávky Dlhý-široký a bystrozraký
Dňa: 19.03.2022
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

P1232803.JPG P1232851.JPG

Popis akcie: 

Ráno o 5:57 sme v pomerne plnom rýchliku. I keď meškáme 4 minúty, električku stihneme, teda tesne pred 8-mou sme už pri tastávke pozemnej lanovky. Na otázku, či sa odvezieme, Jerguš zamrnčí že to necháme ceprom a cupitáme nahor pešo.

Hneď na druhej zákrute nasadzujeme mačence a potom nám už je sveta žiť. Za 45 minút sme hore. Jerguš si zháňa pečiatku do Poľského tatranského záznamníka, a kým si tam chvíľku posedíme, prichádza pozemka a z nej sa vyvalí možno 50 skialpinistov. Necháme ich teda kúsok odbehnúť, lebo vyzerajú pomerne nebezpečne - pred očami sneh, to znamená nevídím a nepočujem. O 10 minút je na ceste už pokoj, tak sa vydávame k Reinerke. Pri hornom smerovníku zisťujeme že Téryho aj Zbojníčka majú v čase len 5 minút rozdiel. Rýchle zhodnotenie počtu ľudí a otáčame sa doľava - bola to dobrá voľba. Dolina nie je prázdna, ale ľudí je presne tak akurát,. Spočiatku tienistým lesom, ale potom vychádzame aj my na slnko. Po ľavej ruke parádny ľadopád a skupinka ľadolezcov pod ním, prvý práve lezie nahor zabezpečiť istenie. Skialpinisti sú ohľadulní, usmievaví a milí k nám-pechote a rovnako aj my k nim. Pod skalou, kde sa skialpová trase oddeľuje doprava tak trošku skufrujeme a ideme ďalej rovno. Šikovne to ale zastierame tým, že sme prišli práve preto, aby sme urobili fotku super nastajlovaným mladučkým skialpinistkám...sú veselé a milé...až nečakane. Pod skalou sa trošku najeme, aby sme vládali vyliezť hore, ale je to len také zastieranie toho, že sa nám na tom slnku ani nechce. Ideme do krátkych rukávov a Jerguš, ktorý si zabudol slnečné okuliare, prichádza na geniálny nápad - bafka je polopriesvitná, tak si ju v jednej vrstve pretiahne cez oči a ochrana proti slnku je zabezečení. Takto, ako ten Bystrozraký z rozprávky, vychádza až ku chate. Sme tu o 25 minút skôr. Poobzeráme sa po okolí, uznanlivo obdivujeme krásne ornamenty, ktoré umelci nakreslii v žľaboch lyžami. Aby si Jergušove oči odpočinuli, vchádzame do chaty. Máme tu jeden voľný stôl, tak šošovicovú polievku zjeme v teple a hlavne v tieni. Pojeme, posedíme, pred chatou sa ešte raz pokocháme a vydávame sa na cestu nadol. Teraz nám pomôžu paličky. Vypracovali sme si dobrú technológiu chôdze nadol - odkukali sme tak trochu od skialpinistov - paličku zapichnúť a oblúčikom obehnúť, zapichnúť druhú a oblúčik do druhej strany - veľmi pohodlne sa tak zdoláva aj najstrmšie klesanie. 

Slnko zachádza za skaly, automaticky začína prituhovať. Čudujeme sa, koľko ľudí ešte ide nahor. Na Rainerke neodmysliteľná fotka Betlehema, pečiatka do záznamníka a okolo vodopádov smer Bílíkova chata. Odrazu Makovici podkĺzne noha - aha, kam sa podela pravá mačka? musela ju stratiť len toť pred pár metrami. Vybieha po cestičke späť, ale nikde jej niet - posledná šanca, že niekto ju vzal nahor. Vybehne až k chate a pýta sa chatára, či niekto neprinisol mačku. Zozadu sa ozve - aha, tam na strome jedna visí...a ozaj, je to Makovicina. Takže niekto ju poctivo našiel a vyniesol hore - ďakujem, ak to tu náhodou číta.

Samozrejme, vlaky idú ako idú - 40 minút čakáme v Smokovci a potom ďalších 50 minút v Poprade. Na rozdiel od Regiojetu náš rýchlik prichádza načas a rovnako načas prídeme aj domov.

Bol to krásny deň, jeden z tých, čo ostávajú dlho v pamäti. 

všetky fotky tu: https://eu.zonerama.com/Makovica/507559