kategórie:
Názov: Trinástková (alebo Rastislavská) Kráľovka
Dňa: 14.01.2018
Účastníci: Makovica, Duško, Janni
Hostia:

P1360216.JPG P1360240.JPG DSCN3438.JPGVIDMO - vidíte ho?

Popis akcie: 

Prečo trinástková? Lebo už niekoľko rokov vždy okolo 13.1. (to má meniny Rastislav) lezieme bez ohľadu na sneh, mráz, ľad a vietor na tento prekrásny kopec. Tento rok, ako sa dočítate neskôr, to bolo najpríjemnejšie a najprekvapujúcejšie.

Prekvapenie č. 1 - v Červenej skale nás miestny anjel prezlečený za obyčajného chalapa nakladá do auta a vezie do Šumiaca na námestie - vraj nejdem do Šumiaca, ale ani mne vby sa tam pešo nechcelo, tak vás odveziem...takže ešte raz veľké ďakujeme.

Prekvapenie č. 2 - Aladin nás strašil mrazom -14 stupňov, ale zatiaľ sa zdá, že je celkom príjemne tesne pod nulou.

Na odbočke do lesa nasadzujeme mačky, ktoré zložíme až v Telgárte. Šliapeme ako motory, cesta rýchlo ubieha. Hmla sa pomaly rozplýva neskôr, ako sľuboval Aladin, ale pomaly sa nebo čistí a mrázikovské stromy a vysielač sa odrážajú od modrej oblohy. Stretáme zopár známych, pokecáme si aj s neznámymi a o chvíľu sme hore. Vychádzame pod vysielač a ako na dlani máme adidasovo (teda prúžkovano) obláčikmi čiastočne zahalené štíty Vysokých Tatier. Je totálne bezvetrie, slnko doslova pripeká a teplomer ukazuje -4. Na všetkom je taká námraza, že sa ani nedá rozoznasť, čo je obelisk a čo smerovník.

Zopár vrcholových fotiek, rozlúčka so známymi a schádzame na prvú zákrutu cesty. 

Prekvapenie č. 3 - ak je počasie priateľké k turistovi ako dnes, pokojne si človek aj v januári môže na vrchole Kráľovky dať dolu rukavice, sadnúť na sedák a najesť sa bez drkotania zubami.

Pri tom ešte dumáme, kam sa vydáme ďalej a najmä kadiaľ. Rozhodujeme sa, že zídeme kúsok po zelenej, vyšetríme protiidúcich a podľa ich informácii sa rozhodneme. Tak sa teda rozhodujeme pre to najkrajšie - prechod cez Kráľovu skalu. Žiaľ (alebo našťastie, ako zistíme neskôr), skala je už v hmle, teda tesne pod jej hornou hranicou a slnko sa objavuje len akoby za závojom. Keď sme už na najvyššom bode, odrazu hmla klesne, slnko zasvieti na hmlu plnou silou a Makovica, stojac na najvyššom bode skaly, zažije po prvýkrát v živote...

Prekvapenie č. 4  a najväčšie: Aha, VIDMO! Duško stojí hneď vedľa a pohotovo cvaká foťákom. Trvá to len pár sekúnd a kým Janni prebehne pár krokov k nám, je po nádhernom divadle.

Dolu už zbiehame v nádhernej eufórii z tohto zážitku. Vlak nám posunuli o 2 hodiny, tak máme času oveľa viac, ako by sme si predstavovali. Aj po neskorom odebe a posedení pri čaji nám ostáva ešte čas temer 2 hodiny do odchodu vlaku. Vyberáme sa teda bočnými uličkami k hotelu Telgárt a odtiaľ dolu k železnici. Narážame na Hron, ktorý je tu ešte maličká riečka a vytvára krásne meandre. Prekonávame ho po dreve na tento účel preloženom cez koryto a dostávame sa k železnici. Popri trati sa presúvame až pod zjazdovku. Medzitým sa zotmelo a vidíme,ako plnou silou zasnežujú svah - jasné, veď medzitým je už -7 stupňov. Ešte ponaháňame prítulnú laňku, ktorá hľadá niečo pod zub pomedzi autá. Vychádza Orion, hľadáme ďalšie známe hviezdy a zisťujeme, že pri čakaní a v mraze čas neuveriteľne pomaly plynie.

Konečne prichádza vlak a tesne pred 8-nou sme v Košiciach.