Názov: | Nízke Tatry - západ |
Dňa: | 19.08.2011 - 21.08.2011 |
Účastníci: | Makovica,Janni, Kopro, Danka |
Hostia: |
Akcia bola vyhlásená, predpoveď počasia úžasná a napriek tomu sme sa stretli len tí 4, ktorí to všetko na Kloptani vymysleli. Ako sa ukázalo neskôr, škoda je na strane všetkých tých, ktorí váhali sa ozvať (však, Kika).
Ráno na stanici veští teplý deň. Z rýchlika vystupujeme v Poprade a po necelej hodinke čakania nás Bardejovský autobus odváža na Čertovicu. Je dusno a chce sa nám všetkým spať, najmä pri pohľade na to stúpanie, krtoré nás čaká. Tak dávame kávu a prvú pečiatku do denníka, SNP-čky, ktorý založila Danka. Vraj tam postupne spíšeme všetky úseky, ktoré prejdeme - dobrý nápad.
Po polhodinke leňošenia sa vydávame v predpoludňajšej páľave strmo nahor smer Lajštroch. Cestou zobkáme nedozreté brusnice a polosušené čučoriedky. Zbierali by sme aj hojne okolorastúce masliaky, ale čo s nim...a okrem toho je to v nár. parku zakázané. Hravo dodržujeme časy na smerovníkoch a o chvíľu sme na Lajštrochu. Makovica spomína, ako ho z 78-mom zlyžovala na zjazdovkách (bláznivý nápad, ale nebol tentokrát z jej hlavy). Cestou ďalej predbiehame zaujímavú skupinku, ako vystrihnutú z filmu - 4 ockovia a 7 detí od 4 do 9 rokov. Makovica s nimi nadväzuje reč, vraj "niekoho nám pripomínate"... a oni na to..."hej, s tebou mně vbaví svét" a tak sa aj voláme a robíme to už tretí rok - tak tomu sa hovorí pozitívny vplyv televízie. Decká sú evidentne šťastné a ockovia si to užívajú. Niečo po jednej sme na Štefáničke. Odkladáme si batohy na izbu, vraj vybehneme ešte na Ďumbier - počasie sa však prestáva správať vľúdne. Mraky, sivá hmla a vietor - obliekame teda bundy, bafky, Makovica rukavice a Kopro svoje krásne termoprádlo. V pohode vyjdeme na Ďumbier, ešte aj sem-tam výhľady máme, dokonca stíhame aj fotku pri kríži a Kopro vyberá kešku. Mierne mrholí. Večeriame desne nezdravo, ale mimoriadne chutne - vyprážaný syr s hranolkami. Chata je plná do posledného miestočka. O 20.00 sa tvorí pred sprchou fronta - o 20.10 vraj má začať tiecť teplá voda. Netečie ani o 20.30. Makovica si ide zaujúkať do studenej, všetci ju púšťajú pred seba. Potom sa nájdu ešte ďalší odvážlivci, ktorí ju nasledujú. Ďalší potom ujúkajú pri škótskych strekoch a striedaní horúcej a ľadovej vody, ktoré im chatová sprcha pripravuje.
Studený front aj s výstrahou pred búrkami prešiel ponad Slovensko v noci, ostali po ňom len chuchvalce oblakov, chlad a poriadny vietor. Raňajkujeme praženicu zo 4!!! vajec (to vraj Makovica nikdy v živote ešte naraz nezjedla) a o 8.30 vyrážame. Ďumbier už míňame, veď sme tam boli včera. Na Chopku chvíľu čakáme na Janni a potom dobýjame vrchol. Dlho sa nezdržíme, poriadne fúka, tak radšej pokračujeme z toho hurhaja a pracovného ruchu preč do ticha hôr. Ako sa vzďaľujeme, výletníkov ubúda a za Derešami už stretávame len pravých turistov a kamzíky. Obzor sa čistí od posledných mráčikov a vidíme doslova všetky slovenské velikány - od tatranského Kriváňa celé Západné Tatry, cez Choč, Rozsutec, Babiu horu až po Kysucké Beskydy a nezameniteľný Kľak v Malej Fatre. Pri pohľade späť sa nám začína objavoval Kráľova hoľa a napravo si len tak cez pol obzoru leží mohutný rudohorský Vepor. Pomaly, nenáhlivo ukrajujeme metre a kilometre, polihujeme v sedielkach v závetrí ako mačatá na slniečku. V nemom úžase počúvame, ako kamzíky hryzkajú trávu ani nie 5 metrov od nás a smiešne pri tom mliaskajú. Malé klamzíčiatka ešte nemajú rožky, len také smiešne ihličky na čele.
Na Chabenci nás ale Makovica začína poháňať, vraj keď chceme spať pod strechou, mali by sme si pohnúť. Troška pofrfliavame, ale mala pravdu. Na Ďurkovú prichádzame tesne po štvrtej.Rezervujeme si miesto pre seba a ešte 4 našich českých kamošov zo Štefáničky a je plno. Ostatní musia sedieť pred útulňou a čakať, či pre nich ostane miesto. Varíme večeru a pri studničke umývame zuby. Niektorí chlapi si v tej ľadovej vode robia aj celotelovú hygienu, tým je hej. Keby sa tak baba vyzliekla len do spodného prádla, to by bolo! Makovica vzorne čaká, kým všetci odídu od studničky a napodobňuje svojich predchodcov. Voda je ľadová, ale viac na tele páli ako chladí. Až keď sa utiera, zisťuje, že za neďalekým kriačkom čupí jeden chlapík, čo sa tam asi šiel prezliecť a teraz nevie, ako sa diskrétne vypariť. Tak sa teda aj ona tvári, že ho nevidí, oblečie sa a pokojne odchádza. Uterák necháva sušiť na vešiaku nad pecou a to sa mu stalo osudným...ostal tam.
Večer ešte chvíľku sedíme pri stole s troma kočkami z Moravy a ich slovenským kamošom, ale skoro sa poberáme spať. Asi 8 opozdilcov spí v dolnej miestnosti na podlahe. Spolu nás je v útulni vyše 40 ľudí, nasekaných vedľa seba ako párky v chladničke. Základnou filozofiou je zaspať skôr ako tí ostatní, čo chrápu. Makovici sa nepodarilo, tak používa štuple z hygienických vreckoviek. Potom sa jej sníva o všiach a podobných príšerách, skrátka ráno má kruhy pod očami ako zombie. Vstáva o piatej, keďže nejaký vtipálek si zabudol vypnúť budík - mal telefón v batohu, takže zaručene pobudil všetko naokolo. Makovica čaká na východ slnka, ale sme hlboko pod hrebeňom, chvíľku mu to trvá. Zatiaľ sa stihne celá útulňa pobudiť, ľudia varia raňajky, zháňajú svoje veci, balia stany a postupne odchádzajú. Aj my vyrážame pred 8-mou, aby sme mali dosť času na dlhú etapu. Nakoniec sa ukázala, že ani nie je taká dlhá ako monotónna - Latiborská hoľa, Chochuľa a už sa vnárame do kosodreviny a klesáme...a klesáme.. a klesáme...klesanie vy v horách nemalo byť - ničí to nohy.
Hiadeľské sedlo nás víta vysokou trávou, bodliakmi, rojmi včiel na nich, studenou vodou zo studničky a smerovníkom, že vraj do Korytnice ešte vyše hodiny. Cesta vedie lesnou zvážnicou a je to už pohodlná autostráda proti kamenným skokom z Prašivej. V Korytnici nám je smutno z pohľadu na schátrané a opustené objekty kúpeľov. Jediné, čo ako tak vyzerá, je plnička minerálky. Naberáme si vodu v prameni Jozef, fotíme veľkú zelenú kobylku na Makovicinom batohu a pokračujeme na rázcestie k hlavnej ceste. Máme čas ešte na jednu kávu (na vlastnom variči samozrejme) a na nákup parenicových výrobkov - mňam.
Autobus nás vracia do civilizácie. V Ružomberku je neskutočne horúco a vo vlaku preplneno a smradľavo. Polhodinku meškáme, takže do Košíc prichádzame so súmrakom. Minister počasia sa nám tento víkend odplatil za všetky neprístojnosti, ktoré nám za posledné roky napáchal. Vďaka.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 8348x
Pekne ste sa prešli, no.
Pekne ste sa prešli, no. Išiel som to štyrikrát (vždy už z Telgártu) a zažil v tomto úseku jasno, búrky, hmly, proste všetko možné. Keď má človek na Štefáničke čas, stojí za to zabehnúť do jaskyne Mŕtvych netopierov, možno viac, ako si nadbiehať Ďumbier. No ale je zas pravda, že nadbehnúť si Ďumbier na rozdiel od jaskyne nič nestojí :)
Kupodivu sme na Ďurkovej nikdy problémy s kapacitou nemali, ale je pravda, že Vlado spomínal na stanové mestečko okolo útulne. Takže záleží asi od situácie (víkend/týždeň), predpovede a tak podobne, koľko ľudí sa na hrebeň vypraví.
no vieš, niektorí z nás
no vieš, niektorí z nás tam už boli a iní nemajú radi uzavreté priestory.....
Makovica