kategórie:
Názov: Tradičný BIVAK Tronu - útulňa Ďurková
Dňa: 03.11.2018 - 04.11.2018
Účastníci: Makovica + 3 tronisti, u ktorých som bola vlastne ja na návšteve
Hostia:

Popis akcie: 

V sobotu sa ranným rýchlikom presúvame do Ružomberka, kde na nás už čaká objednaný XXL taxík. Je nás 5. takže Ivka, ako výškou najúspornejšia, sa presúva na zadné sedadlo takmer do kufra... Je 9.30 a v krčme u Hančurky v nekonečnej dedine Liptovskej Lúžnej si dávame štartovaciu kávu.

Žltá značka je taká "šťavnatá", ako už výstupy na hrebeň bývajú. Najprv lúkou potom lesom, úvozom, strmo, strmo až ku krížu s vyhliadkou a s lavičkou. Po krátkej pauzičke s hroznovým cukrom a pareniocovým niťami pokračujeme už tesne popod vankúše hmly rozvaľujúce sa na hrebeni. Čím ale ideme vyššie, tým viac sa hmla rozpadáva a pri výstupe na hrebeň je už úplne preč. Navliekame ďalšiu vrstvu a v sviežom vetríku šliapeme chodníčkom v usychajúcej horskej tráve. Vidieť doďaleka, rozoznávame, či v opare len tušíme Fatry, Oravskú Maguru, hrebeň Nízkych Tatier oboma smermi a samozrejme Salatín a Choč. Na Latiborskej holi nás čaká Igor - len tak si vybehol za nami z chaty pri Magurke. Chvíľu ideme spolu a v sedle Zámotskej hole sa lúčime. Nezdržiavame sa dlho, lebo vetríček postupne silnie a stáva sa dosť nepríjemným. Vrchol Ďurkovej obchádzame sprava po vychodenom chodníčku. O chvíľu sa hlboko pod nami objavuje strecha útulne. Je tu príjemné závetrie, tak si sadáme ku kosodrevine do vysokej trávy a mlčky sa kocháme pohľadom. Oko hladí každú krivku hrebeňa Skalky z druhej strany hlbokého kotla, v ktorom sa nachádza útulňa. Po polhodinke sa poberáme dolu. Pri útulni už vidieť aký-taký pohyb, ale skutočnosť nás prekvapí. Je tu už asi 10-15 ľudí a kým sa zotmie, je tu takmer plno. Pútnici s čelovkami prichádzajú aj hlboko po zotmení, jedna kočka z Čiech dokonca vraj vyrazila ráno z kempu pod Demänovou a prišla cez Krakovu hoľu - to je až neuveriteľné, lebo je to 31 km a 2400 m prevýšenia. Ani nevyzerala unavene. Osadenstvo je prevažne slovensko-české, vyskytuje sa tu aj jeden anglicky hovoriaci pár, prežívajúci zrejme vzťahovú krízu zaliatu vlnami sĺz aktérky a pokojným listovaním sociálnych sietí aktéra. Nakoniec sa z nich vykľuli Nemec z Berlína a Maďarska z Budapesti.

Večerná zábava sa rozprúdila pri gitare, ktorá koluje od jedného amatérskeho gitaristu k druhému a ako hladina povzbudzováka v krvi u nich stúpa, tak sa  viac a viac hecujú do ťažších a ťažších skladieb....ale naše vokálne sóla východoslovenských ľudoviek aj tak boli najsilnejšie. Pred spaním ešte vybiehame von skontrolovať stav hvieznej oblohy. Mení sa z minúty na minútu podľa toho, či sa nad nami usídlil chuchvalec hmly alebo sa rozhodol milostivo nám odkryť oponu. Ale aj tu je na nebi, Paulovičovými slovami, hviezd ako mravcov.

Po pomerne príjemnej noci, rušenej len brutálnym chrápaním kohosi spiaceho za komínom a prievanom z pootvoreného okna, vstávajú prví ranostaji už o 5-tej a ešte pred svitaním vyrážajú. My počkáme na čaj z kuchyne, ten ďalší varíme na varičoch do termosiek a pomerne skoro po východe slnka (veď vďaka pokročilému ročnému obdobiu a vysokým kopcom naokolo vychádza až pred ôsmou) vyrážame. Vystúpame na hrebeň a obliekame všetko, čo v batohoch máme. Dokonca aj Makovica schováva hlavu do kapucne, taký vtrisko nás na hrebeni obšťastňuje. Ale možno práve vďaka nemu sú výhľady omnoho lepšie ako včera. Liptov je pod bielou perinou oblakov, vykúkajú len vrcholky kopcov, ale Západné a Vysoké Tatry sú bez hmly a na obzore kreslia ostré kontúry. Zaujímavý je pohľad po hrebeni na východ - Chopok-Ďumbier a v tesnom závese vzaku kukučkuje Kráľovka.

Medzi skalami pri chodníku pred sedlom Poľany Makovica nachádza sneh a stavia svojho prvého tohtoročného snehuliaka. Odbočka na žltú smerom do Jasnej znamená končne únik pred vetriskom bičujúcim hrebeň a miestami meniacim smer našich krokov. Serpentínami prudko klesáme. Stretávame nič netušiacich ľudkov aj detičkami v sedačkách, dokonca aj starú tetušku len v plavkách. Veď vietor hore im ukáže. Okolo kaskád potoka na Troch vodách schádzame do Jasnej. Ako v každom lyžiarskom stredisku je letný pohľad bez snehu smutný a zúfalý. Necelú hodinku do odchodu autobusu využívame na doplnenie kalórií v miestnej jedálni. 

Vlak je plný tak, ako to okolo Dušičiek vždy býva, tak sme radi, že nám napadlo kúpiť si miestenky, i keď sedíme každý v inom kupé. Vďaka za tento krásny víkend ktorý nám Babie leto darovalo.