kategórie:
Názov: Štefánička a Ďumbier - slnko a víchor
Dňa: 27.02.2022
Účastníci: Makovica, Laco
Hostia:

P1232184.JPG P1232272.JPG

Popis akcie: 

Po rajskom úlete naleduje zimný úlet nízkotatranský - a veru na druhý deň by Makovica aj doslovne uletela, keby ju Laco pevne nechytil pod pazuchu a neviedol v najhoršom uragáne...

Po miernych komplikáciách parkujeme na preplnenej Čertovici. Je úplne úžasné, že za ledabolo odpratané parkovisko s hrozivým megavýtlkom na vstupe si pýtajú 10€ na deň. Chceme ostať na 2 dni. Nakoniec parkujeme pred susediacim hotelom "len" za 15€, ale aspoň prístup sem bol hladký.  O 10-tej vyrážame hneď na úvod výživným stúpaním po okraji zjazdovky. Pred lúkami na Rovienkach sa zastavíme, škvŕka nám v žalúdkoch a nevieme, ako bude fúkať hore, tak sa radšej najeme tu na slniečku v závetrí. Dobiehajú nás 3 skialpinisti. Majú namierené tam, kam my. V duchu tipujeme, o koľko budú rýchlejší ako my pechota s mačkami - ale nikto by netipoval, že prídeme presne narovnako - nahor nie sú rýchlejší ako my a nadol tiež veľmi nie, lebo sneh je z hrebeňa na mnohých miestach sfúkaný často až na holé čučoriedie, na lyžiach treba obchádzať a asi na 2 miestach musia dokonca lyže vyzuť a preniesť.

Tyčové značenie je fajn, ideme priamo po hrebeni, čo nám dáva iný pohľad na krajinu. Za Lajštrochom (tabuľky smerovníka máme tak na úrovni stehien) prichádzame nad strmé zrázy kotla pod Besnou. Jeho obchádzanie sa nám zdá nekonečné. Ale na azúrovom pozadí zarzrieme z Panskej hole už aj náš prvý dnešný cieľ - Štefáničku.  Podvedome sledujeme vyšliapané stopy skialpinistov a ideme traverzom popod Besnú. Nie je to dobrý pocit, ten snehový vankúš nad nami a strmý zráz pod nami. Našťastie sme bezpečne na Králičke a odtiaľ je to už len povinná jazda. Aj s vytešovaním sa nad krásou zimnej prírody sme na chate za necelé 3,5 hodiny. Prihlásime sa na ubytovanie, posedíme v teple, trochu odľahčíme batohy a potom už vyrazíme zimnou cestou na Ďumbier. Vietor sa celkom utíšil, to naokolo je už len slabý vánok. Za necelú hodinku sme hore. Tak nám napadne, že možno by bolo pekné počkať na západ slnka. Rovnaký plán má zrejme aj mladá skialpinistka, ktorí sa potom ešte chystá zjazdiť až na Trangošku,. Evidentne je tu však doma - my na Kojši by sme si to tiež dovolilli. Uvelebíme sa priamo pri kríži za ľadovou stenou v závetrí. Vyhrievame sa na slniečku ako mačiatka. Slnko klesá k obzoru veľmi-veľmi pomaly, ale ochladzuje sa oveľa-oveľa rýchlejšie. Učiníme teda to najsprávnejšie rozhodnutie - ideme dolu a západ si odfotíme od chaty. Urobili sme to najlepšie, čo sme mohli - cestou nadol nás skoro odfúklo, ale sneh hnaný vetrom po ružovom ľadovom podloží bol fascinujúci. Nakoniec sme západ nedočkali ani pred chatou a Makovica ho odfotila z okna izby....

Večerný guláš dobre padol. Potom sme sa pokúšali hrať nejaké hry, ale ten obsah šuflíka bol dosť nechutný (umastené a nekompletné karty), až sa nakoniec nad nami chatár zľutoval a vytiahol zo svojich zásob ťažký kaliber - BrainBox. Asi sme mu pripadali dostatočne inteligentne a keď sme nechceli žiadne poldeci, tak nám dal aspoň poriadnu hru. Joooj, užili sme si to hneď v 3 kolách. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavého, ale cez noc sme väčšinu aj zabudli.

Na izbe nám pristáli dvaja páni, ktorí išli zimný prechod hrebeňa a aby ich náhodfou neodfúklo, vliekli aspoň 25 kilové batohy plné neskutočných zbytočností.  Boli patrične vyčerpaní a po výdatnej večeri sa hodili do postelí a....začali desne chrápať...a chrápali tak do rána. 

Ráno bolo vykúpením, konečne po zobudení nastalo ticho. Dali sme raňajky, vyšli pred chatu a víchor nás zarazil späť. Skontrolovali sme autobusy a zistili sme, že "jinudy cesta nevede" - tak sa patrične vystrojíme, zababušíme a vyrážame. Jeden z chatárov sa nás snaží odradiť báchorkou o tom, že hore chýbajú tyče, ale keď mu Makovica odpovie, že nechýbajú, lebo tadiaľ sme včera prišli, sklapne a už nevymýšľa. 

Fúka asi ako pri tom plote na konci sveta. Najmä v sedielkach previeva tak, že Laco chytí Makovicu popod pazuchu, aby mu neuletela. Ani paličky by jej nepomohli, bol by to letecký deň. Hrozíme sa traverzu pod Besnou, ale dôsledne sledujúc tyčové značenie v tej bielej tme vznikajúcej víreným snehom v poryvoch vetra sa ocitáme na vrchole Besnej, kde je to na počudovanie oveľa bezpečnejšie. Za zmienku stojí, že v týchto podmienkach stretávame v protismere dvojicu chalanov - tí museli z Čertovice vyraziť o šiestej. Ďalším živým tvorom je skialpinista, ktorý sa nás niekde okolo Lajštrocha pýta, kde sú Rovienky. Tak mu odpovedáme, že ďalej ako na Lajštroch sa neoplatí, lebo nie je dosť snehu a desne tam fúka.  O chvíľu prefrčí okolo nás smerom nadol na Čertovicu, tak asi poslúchol naše rady.

Pred 12-tou sme dolu, stihli sme to za 2,5 hodiny - celkom dobrý čas. V penzióne si dáme polievku a kofolku a vyrážame domov. Je len obed, ale náme dostatočný turistický zážitok. 

Nakoniec sa ešte stavíme v Spišskom Hrhove pri rozhľadni na Medveďom vrchu.

všetky fotky tu: https://eu.zonerama.com/Makovica/Album/8194426