kategórie:
Názov: Bachureň a Branisko
Dňa: 08.07.2020 - 10.07.2020
Účastníci: Makovica
Hostia:

Popis akcie: 

Makovica má v pláne niekoľko dôležitých vecí, kým celkom zostarne... :-)  - k nim patria: prenocovať v útulni na Mindžovej, vyliezť na kopec so smiešnym menom Bachureň a prenocovať na Smrekovici.

Všetky tieto  veci sa dajú urobiť v jednom - z Hermanoviec v stredu popoludní pod Mindžovú na útulňu Chotárna. V dedine ma čaká kamarát z FB, ktorý ma odprevadí na kúsku - chcel mi vybrať peknú príjemné cestu lesom, len nevedel, že tam práve zvážajú drevo - tak sa rochníme v bahienku, ale dá sa to zvládnuť. Z lúk pod Lazmi už pokračujem sama - na toto som sa tešila - nádherné lúky, moja babka im hovorila Svätojánske lúky. Prichádzam k útulni. Som tu sama, len dole na lúke sa pasú kravky. Skočím na vodu, navarím kopu čaju. Keď idem druhýkrát na hygienu, okolo žľabov je celé stádo kráv, ale žľaby sú prázdne. Prejdem za plot k prameňu a tu sa kravky blížia ku mne a lačne na mňa kukajú. Pátram, čo sa stalo - hadica je vypadnutá z  toho divného mechanizmu pod prameňom - opravila som, ale asi chvíľu potrvá, kým natečie voda do válovov. Od prameňa radšej zdrhám pomedzi stromy, tie kravy nevyzerajú prívetivo. Celú noc mi robili spoločnosť, polihovali na lúke a občas zazvonili zvoncom alebo zabučali - skrátka idylka.

Skoro ráno odchod smer Branisko - ženie sa na mňa hmla presne v nadmorskej výške ako som ja...ale nedobehla ma. Kým ju prihnalo až na moju trasu, rozplynula sa. Beriem to okľukou cez Bachureň - asi najstaršie smerovníky,aké som kedy videla. Lačnovský kaňon, Kopytovská dolina (tam sme už boli aj s Eskimom), vyhliadková poľana Boldigáň, z nej po modrej na Vysokú skalu a Tunelovú bránu a potom len klesanie a klesanie až do doliny na 600 mnm. Aj by som šla nejakou skratkou na žltú a po nej ďalej hore až na Smrekovicu, ale 1. skratku neviem nájsť a 2. nemám vodu a keby som šla po žltej, musela by som sa potom 200 výškových metrov vracať ku prameňu. Tak to sa radšej vyštverám späť na Boldigáň. Sprvu je cesta príjemná, ale potom sa postaví predo mňa taká kobra plná skália a blata, že mám miestami čo robiť. Ešteže je po ceste lavička a kopa jahôd. Z Boldigáňa stará známa cesta popod Kravcovú, Kontrolujem chatku pod vrcholom, kde sme pred rokom popíjali so staručnňkým majiteľom - je ošumelá, ale stojí. Pri prameni varenie, hygiena - juj, ale bola studená, odpočinok. Hore pokračujem pomaličky, aby som svoje čerstvo umyté JA opäť nespotila. Pochutnávam si na čučkách. Hore opäť varím, behám nekonečne veľakrát na vyhliadku na Tatry, či ich nezazriem a či nevykukne z mrakov slnko tesne pred západom - ukázali sa Belanky a slnko ma okašľalo. Zdvihol sa taký vietor, že bez hanby zaliezam do spacáku pred deviatou a spím ako v oleji. Cez dosky tzv. útulne prefukuje a popod prah tiež - navonok to vyzerá pekne, ale inak celkom fušerina, keby aspoň tie dosky lícovali alebo zvnútra niečím obili. Navyše kamrlík ja rikrátky aj pre takého drobca, ako so ja (170 cm). Veľký chlap by musel spačť na skrčenca. Pritom miesta tu mali dosť...normálne sa mi zdá, že je to také malé naschvál, aby sa tu nenocovalo. rečo sa to ale potom volá útulňa?  

Ráno je sviežich 12 stupňov. Ešte zo spacáku v tom tichu počujem ako klepú dilatačné pásy pred vjazdom do tunela. Naobliekm sa, druhú bafku na hlavu namiesto čapice, aj kapucňu z vetrovky si dám, ale aj tak je chladno. Fučí ako besné, aj mi odfúklo nejaké drobnosti, čo som nechala na stole v kútiku. Pozorujem ako vychádza slnko a ako postupne osvetľuje Spišský hrad. Popritom raňajkujem, balím, pobehujem k vyhliadke na Tatry a o 6:15 odchádzam. Tak si sebavedome myslím, že veď tu to už poznám, to bude hračka - prvé prekvapenie - studnička Prameň Peter pri chate nejde, druhá je zničená a až nakoniec nájdem tú na Rázcestí, o ktorej som ani nevedela, že je. Prebehnem ponor Svinky, tak sa musím vrátiť. Za cestou som už, zdá sa mi, celkom doma. Ale aby to nebolo také ľahké, hneď na začiatku Rajtopikov skufrujem, druhýkrát pri výstupe k skalnému oknu. Nie je to také jednoduché ako v zime, keď chodník krásne vidieť a prešlo pred nami aspoň 100 ľudí. Podľa mapy.cz by tu mala byť nejaká žltá odbočka k vyhliadke, ale asi si to len niekto vymyslel, po nejakej značke ani stopy. Schádzam na Humenec a hneď aj odbočujem širokou cestou. Zdá sa mi to nekonečné, už si myslím, že som strmú odbočku doprava minula, ale napokon k nej predsa len dorazím. Ešte predtým nájdem peknú kôpku kuriatok, ktoré si vezmem, veď už som vlastne na ceste domov. Na vrchole Sľubice duje ako besné, skoro ako ráno na Smrekovici. Naboso sa lúkou púšťam na sedlo Predky, ale pred povestným padákom sa samozrejme obúvam. V lete vyzerá ešte nebezpečnejšie ako v zime. 

V šmaľcovom altánku si posedím, odľahčím batohu a pokračujem. Dumám o všeličom, veď tu som ako doma...no ako doma a zrazu zistím, že toto teda už ako doma nevyzerá...krupica, zbehla som z cesty a som už niekde nad Hrišovcami. Všetko je na niečo dobré - už toľkokrát sme kukali na tú dedinu a konštatovali, že tam sme ešte neboli - takže ja už hej. Táto zachádzka ma stála plánovanú kofolu v Richnave. Časovo som to už nestihla, tak aspoň nanuk cestou domov v Košiciach.

Odškrtávam 3 biele miesta na mape a konštatujem -  celkom pekne využité 3 pekné dni medzi dvoma dažďami. Trošku chýba parťák, ale tieto moje úlety by asi málokto so mnou absolvoval.