Názov: | 50. zimný zraz Ružomberok |
Dňa: | 02.02.2017 - 05.02.2017 |
Účastníci: | Makovica, Jerguš, Laco, Peťa, Kopro, Janni, Duško, Braňo, Majka, Peťko, Lenka |
Hostia: |
Ako to už býva u nás zvykom, "přijíždíme" po kouskách. Celá škola stojí v pozore a čaká, kedy príde Krtko, keďže všetci ostatní sú už tu. Makovica a Jarguš richádzajú vlakom a do školy sa dorútia o 18.30, pričom otvorenie začína na námestí o 19.00.
Tak rýchlo okupujeme triedu a bežíme za ostatnými. Uličkami sa dostaneme na temné námestie akurát včas, aby sme si zarecitovali oslavné básne a zaspievali si Aká si mi krásna. Keď začne hrať Ploštín Punk, odchádzame. Ešte stíhame obchod a nakupujeme potraviny - čo bola, ako sme neskôr zistili, osudná chyba. Koprovci, Janni a Laco prichádzajú až ďaleko po 9-tej. Kým sa rozložíme, vykecáme a ukľudníme, je skoro polnoc. Ešteže raňajky sú až o 7.30. Na raňajkách chytáme pozitívny šok z objemu stravy na tanieri a z desiatového balíčka.... zbohom naše nakúpené jedlo, ten prídel sa nedá zjesť - a toto bude pokračovať až do nedele.
O 8.30 konečne sadáme do auta a vyrážame smer Jánošíkova krčma vo Valaskej Dubovej. Hneď na konci dediny dobiehame koniec hadíka autobusových účastníkov zrazu, ktorí majú ten istý cieľ- Veľký Choč. Je hmla, že vidieť len na pár metrov, ale... pod prvými skalami sa všetko mení a nad chodníkom sa objavujú slnkom zaliate skaly Solísk. Odvtedy je to už len a len krajšie. Na Strednej Poľane idú vetrovky dolu, slnko pripeká jedna radosť. Cupitáme nahor, preliezame skalky a reťaze a sme na vrchole. Poniektorí chlapi zhadzujú aj tričká a dávajú si slnečný kúpeľ hore bez. My pomaly navliekame na seba bundy a kocháme sa výhľadmi od Poľska (Babia hora) pomaly až na južné Slovensko (malofatranský Kľak a Vtáčnik). Po hodinke sa poberáme nadol. Ešte opakovanie historického záberu spred 16 rokov a vydávame sa na návrat. Ani sa nám nechce do toho Mordoru, ale čo už....ešte teplá polievočka v Jánošíkovej krčme a už sme naspäť v škole. Chvíľka oddychu a začína stolnofutbalový turnaj. Najprv bolo len 5 prihlásených, ale potom sa pavúk pekne rozrástol. V zápasoch do 10 sa do finále prebojovali 3 tímy - 2x Krtko a Salamandre - čisto košické finále. V systéme každý s každým nastáva paradoxná situácia - každý tím vyhral raz a každý zápas skončil10:3....takže nemáme víťaza a musíme finále opakovať na ďalší deň.
Konečne prichádzajú aj Hoffmannovci, takže trieda sa pekne zapĺňa a Peťko si dáva hneď orientačné preteky po škole.
Večer ideme do starej synagogy na besedu so Sanigom - známym vtáčkologom, ale namiesto explózie informácií a krásnych obrázkov o vtákoch a hlavne tetrovoch sa z toho vyvinie 50 odtieňov Čierneho kameňa. Tak teda nevydržíme do konca a ideme súťažiť v nočnej hre. Objavujeme všetko, ale chyba lávky - až v cieli sme zistili, že to bolo na čas. Takže aj napriek tomu, že jediní máme srávnu odpoveď na otázku aká mozaika je vo fontáne (veď sme ju vyhrabali spod polmetrového snehu), obsadzujeme 3. miesto z 3 účastníkov... :-)
V sobotu sa delíme na 3 časti - Koprovci idú lyžovať kamsi na Šachtičky, Hoffmannovci na Malinô Brdo (čo sa ukázalo ako dobrý nápad, keďže si užili celodenné slnko) a my ostatní cupitáme smer Vlkolínec. Vyrážame pol hodinu za ostatnými, ale samozrejme drobné deti konča mesta dobiehame, predbiehame a už aj stretávame protiidúcich bežkárov. Vo Vlkolínci trvá tvrdošijná hmla, takže fotíme len tie najbližšie domčeky. Povinná návšteva roľníckeho domu aj malej galérie v oproti stojacej sýpke a už aj cupitáme smerom na Malinô Brdo. Na Vlkolínskych lúkach sa objavuje aj slnko. Vieme, že sme pod Sidorovom a na mape na tabuli je dokonca nakreslený aj chodník na vrchol. Tak ho teda ideme nájsť. Vedie Duško a ako kamzík lezie strmým svahom. Podľa GPS je to na značku 600 metrov, ale na mape sme ju už dávno prekrižovali a chodník stále nikde. Konečne ho nachádzame a na ňom kopu ľudí a poriadnu šmykľavku. Vychádzame na skalnatý vrchol a stojíme tesne na hornom okraji hmly. Máme to ako v počítačovej hre...neustále čakáme, kde sa objaví v oblakoch diera a zazrieme kúsok výhľadu. Tak postupne zaznamenávame Západné Tatry, Vlkolínec priamo pod nami a všetky protistojace aj okolité kopce. Cesta po značke nadol je poriadny adrenalín - strmo nadol po vyšmýkanom a mierne vytopenom chodníku, ale až na pár riťbergerov ju zvládame bravúrne. Pri Májekovej chate súťaže vrcholia. Hod guľou sme zmeškali, zjazd práve končí, tak aspoň staviame zo snehu. Náš slimáčik má úspech. Ťahá dokonca za sebou aj typickú slizovú stopu.
Lanovkou sa len na účastnícky preukaz zvezieme na Hrabovo a odtiaľ skibusom na okraj Ružomberka. Ešte nemáme dosť, tak si dáme tour de múzeá. Fullova galéria je úžasná a v mestskou múzeu sa konečne dozvieme, čo je to rováš.
V triede nás čakajú doružova vyspinkaní Hoffmannovci. Koprovci prichádzajú až na zotmení. Vylyžovaní a dobití - Laco si čosi porobil s kolenom, tak krivká. To mu ale nebráni postaviť sa na finále turnaja v stolnom futbale. Konečné poradie - Koprovci-Salamandre-Jerguš+Laco. Po večeri ešte návšteva telocvične, kde nás Hoffmannovci ohurujú svojimi výkonmi v lezení na tyči. Aj Peťa zistila, že sa dokáže vyšplhať, takže tvrďáka môže skúsiť.... večer si vytvárame klubový kútik na chodbe, aby drobci mohli spať a skúšame Lacovu kartovú hru na príbehy - je to zábava.
V nedeľu ráno už len rýchlo balíme a ešte si odskopčíme na Brankovský vodopád. Je to len 40 minút od parkoviska a je to najvyšší vodopád v Nízkych Tatrách - 55 m. Prístup je až na posledných 50-60 metrov jednoduchý a stíhame ho ešte za pekného výhľadu. Po chvíľke sadá hmla vrchol vodopádu už len sotva-sotva vidíme. Opäť sa delíme a vydávame sa domov každý po svojom. Braňovci a Koprovci autami, my ostatní vlakom.
Bolo to krásne, dobrodružné a priateľské... ako vždy.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 3774x